Desať rokov postkalamitného vývoja

Autor: Michal Wiezik | 21.11.2014 o 6:25 | Karma článku: 10,02 | Prečítané:  2215x

Rozsiahle narušenia lesných porastov sa v posledných desaťročiach vyskytujú stále častejšie v rámci širokej oblasti Európy a Severnej Ameriky. Dôvodov pre tento stav je viacero, podstatnú úlohu zohráva koincidencia klimatických zmien a stavu lesných spoločenstiev. Inými slovami, väčšina lesov s prevahou ihličnatých drevín je v súčasnosti extrémne náchylná na rozvrat vplyvom vetra a premnoženia podkôrneho hmyzu. Paradoxne, predchádzajúca intenzívna starostlivosť o lesy je do veľkej miery zodpovedná za tento stav.

Vietor a lykožrút smrekový sú hlavné disturbančné faktory v lesných ekosystémoch s prevahou smreka v Európe. Rozsah narušenia týmito faktormi je silne závislý od druhovej a vekovej skladby porastov. Za normálnych okolností by sa vplyv lykožrúta odzrkadlil na zvýšenej rôznorodosti lesov s relatívne vysokým zastúpením skorých sukcesných štádií. Nie však v prostredí intenzívnej lesníckej starostlivosti!

Disturbancie lesa – kalamity spôsobené hmyzom a vetrom vytvárajú v lesnom prostredí osobitnú štruktúru tzv. biologické dedičstvo vo forme živých odolných jedincov stromov, mŕtveho dreva a nenarušeného bylinného a drevinového podrastu. Uvoľnenie korunového zápoja mení mikroklímu, charakter pôdy a prísun biomasy. Kombinácia týchto podmienok má obrovský vplyv na zvýšenie biodiverzity lesných spoločenstiev, prosperuje tu väčšina pôvodných druhov zapojených lesov spolu s pionierskymi lesnými druhmi a špecialistami viazanými na mŕtve drevo. Skoré sukcesné pokalamitné štádia lesa tak patria medzi najbohatšie suchozemské spoločenstvá vôbec. Dôležitou podmienkou však je prirodzený vývoj týchto ekosystémov, aktívne spracovanie kalamít takúto štruktúru likviduje, jeho výsledkom sú sterilné holiny so znakmi ekologickej devastácie.

Všetko toto bolo známe už v čase veľkej vetrovej kalamity v Tatrách spred desiatich rokov. Napriek tomu snaha o presadenie bezzásahového režimu kalamít v národných parkoch vyvolávala kontroverziu a bola realizovaná len okrajovo. V samotnom TANAPe zostalo nespracovaných len okolo 5% z rozlohy vetrovej kalamity.

 

Príčin pre takýto rázny manažment je viacero, svoju úlohu zohráva konzervatívna ochrana, ktorá sa obáva straty zrelých a kompaktných lesných porastov považovaných (zväčša neopodstatnene) za optimálnu štruktúru lesov chránených území. Existuje tu riziko šírenia škodlivých činiteľov z chránených území do susediacich komerčných lesov. Dôležitú úloha zohráva potenciálna ekonomická hodnota kalamitného dreva a v konečnom dôsledku aj lesnícka paradigma, v rámci ktorej je stotožňované  „zdravie lesa“ a zdravie stromov. Práve v kontexte takýchto postojov a ich protagonistov bol, a stále je, bezzásahový režim označovaný ako neoverený experiment škodlivý pre vzácne lesné spoločenstvá.

Snahu o bezzásahovosť treba od vzniku vetrovej kalamity v roku 2004, blokády tatranských dolín v roku 2007 a následného vývoja, vnímať vo svetle konceptuálnej ochrany divočiny. Ochrana prírody vo forme divočiny prekonala za posledných desať rokov v Európe zložitý vývoj, ktorého výsledkom bolo v roku 2013 vydanie  smernice Európskej Komisie o Divočine. Tento strategický dokument ochrany prírody zdôrazňuje centrálnu úlohu prírodných procesov v manažmente chránených území, pričom divočinu definuje ako územie s vylúčením ľudského exploatačného využitia a zasahovania! Dôraz je kladený na integritu funkcií ekosystémov nadradenú nad požiadavky konkrétnych druhov. V súčasnosti ide o etablovanú európsku stratégiu presadzovanú poprednými ochranárskymi inštitúciami, orgánmi EHS a významnými štátnikmi, realizovanú v rámci chránených území európskych štátov.

Za veľmi dôležitý považujem fakt, že divočina predstavuje jedinečnú možnosť pre rozvoj regiónov. Napriek obavám skeptických odporcov, fungujúce divočinové územia prinášajú pre región zisk mnohonásobne presahujúci akékoľvek exploatačné využitie. Po divočine je v Európe dopyt, aktivity ako zážitkový turizmus, sprievodcovské služby, birdwatching, či pozorovanie veľkých bylinožravcov a šeliem sú formami, ako tento dopyt pretaviť na ekonomický prínos. Nemenej dôležitá je široká škála ekosystémových služieb, ktoré divočina ponúka v najvyššej kvalite.

V najbližšom desaťročí očakávam výrazný nárast divočinových území v Európe. Nemecko plánuje do roku 2020 v tomto režime spravovať 5% svojho územia, v Rumunsku bude za týmto účelom investovaných okolo 200 mil. eur z neštátnych zdrojov. Trend smeruje k zakladaniu rozsiahlych divočinových území zaberajúcich desaťtisíce hektárov. Nie je teda otázkou či, ale kde sa takýto manažment bude realizovať. Slovensko s jedinečnými prírodnými danosťami by pri tomto procese nemalo hrať vedľajšiu úlohu! 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?