Takéto a podobné otázky často zaznievajú na adresu presadzovateľov pasívneho manažmentu vetrových a lykožrútových kalamít. Je to pochopiteľné. Po vetrovej kalamite sa v prípade nespracovania kalamitnej hmoty lykožrút premnoží a napáda stojace (zdravé, živé, zelené...) porasty, ktoré neboli vetrom poškodené. Zo "zeleného" lesa sa tak z pohľadu mnohých ľudí zbytočne stáva mŕtvy "hnedý" les.
Je to jav, ktorý môžeme v tejto podobe vidieť všade tam, kde sa kvôli ochrane územia obmedzuje spracovanie veternej kalamity, najvýraznejšie to možno pozorovať v dobre známej Tichej doline. Ťažko teda niekoho presvedčiť o tom, že táto katastrofická postupnosť sa nedeje, keď evidentne je opak pravdou. No, deje aj nedeje, problematika veterných a lykožrútových kalamít je podstatne komplexnejšia.
V prvom rade, musíme sa pozrieť na to, čo ponúka a aký dopad na les má zásahová analógia (aktívny manažment). Základná idea tohto postupu je založená na redukcii potravnej základne lykožrúta. Inými slovami - technologickými postupmi spracúva drevo tak, aby sa v ňom lykožrút nemohol rozmnožiť. Tento režim disponuje mnohými postupmi od široko uplatňovaného tradičného spracovania a odvezenia dreva z lesa (najväčší ekonomický efekt) až po šetrnejšie postupy, ponechávajúce drevo po ošetrení (spílení a odkôrnení, odkôrnení stojacich stromov, aplikácii chemických repelentov a pod.) v lese. V podstate platí pravidlo, že čím viac dreva zostane v lese, tým je daný postup drahší. Napr. na odkôrnenie veternej kalamity na Grúniku (TANAP) žiadali štátne lesy TANAP-u 150 miliónov slovenských korún.
Efektívnosť tohto postupu vo vzťahu k zabráneniu premnoženiu lykožrútov je závislá na mnohých faktoroch. V prvom rade je to rýchlosť a precíznosť akou je kalamita spracovaná. Platí jednoduchá úmera. Čím je vetrový polom rozsiahlejší, tým je jeho spracovanie komplikovanejšie a tým je väčšie riziko premnoženia lykožrúta - aj napriek "aktívnemu odporu".
Pár príkladov. Vetrové kalamity podobné tej v Tatrách z roku 2004 sú za posledné desaťročia v oblasti Európy stále častejšie (1990 Vivian, 1999 Lothar, 2007 Kyrill a ďalšie). Len v oblasti Švajčiarska bolo počas búrky Vivian v decembri 1999 vetrom poškodených 4,9 milióna m3 dreva. Počas ďalších rokov boli v následku premnoženia lykožrúta asanované ďalšie 2 mil.m3. Tento scenár sa s určitými obmenami opakuje po každej väčšej vetrovej disturbancii a deje sa tak aj na Slovensku.
Po bóre z roku 2004 zostalo v Tatrách vetrom poškodených 5,3 mil m3 prevažne smrekového dreva (porovnaj s Vivian). Aj napriek spracovaniu takmer 97% vetrovej kalamity, bolo do dnešného dňa lykožrútom napadnutých 4 500 ha pôvodne "zeleného" lesa, čo predstavuje asi polovicu z pôvodnej výmery vetrovej kalamity. Podľa oficiálnych vyjadrení bol tento les napadnutý zbytočne. Ako hlavný dôvod uvádzajú lesníci prieťahy v udeľovaní výnimiek na ťažbu, ako aj bezzásahové územia vo vnútri lesných rezervácií, kde sa lykožrút nekotrolovateľne šíri. Tieto obmedzenia bránia lesníkom efektívne s lykožrútom bojovať. Samozrejme v tomto smere majú zástancovia aktívneho manažmentu pravdu, avšak nehovoria celú pravdu - problém je podstatne zložitejší.
Zo spomenutých 4 500 hektárov "zbytočne zničeného lesa" len asi tretina leží v územiach bez zásahu. Zvyšné dve tretiny vznikli ako logický a nevyhnutný následok rozsiahlosti vetrového polomu, v oblastiach kde sa s lykožrútom aktívne bojuje od roku 2005.
Neobstojí ani argument profesora Novotného o Osrblí a vetrovej kalamite, ktorá je údajne porovnateľná s tou v TANAPe. V roku 1996 vznikol na Osrblí rozsiahly polom, ktorý bol vďaka lesníckym zásahom s použitím rôznych postupov do troch rokov zvládnutý, takže k premnoženiu lykožrútov nedošlo. Kalamita zvládnutá bola, čo sa však spomína len okrajovo, je to, že objem kalamitného dreva na Osrblí sa pohyboval okolo 1 milóna m3. Ako je teda možné porovnať takúto relatívne malú kalamitu s tou v Tatrách, ktorá naviac tvorí len jednu z niekoľkých rozsiahlych kalamít vzniknutých súčasne vo viacerých pohoriach severného a stredného Slovenska? V skutočnosti sa porovnávať nedá, išlo o podstatne menšiu kalamitu, ktorú tá tatranská prekonáva v mnohých aspektoch.
Či už príklady zo zahraničia, alebo priamo tie z našich pohorí ukazujú že efektívne zabránenie premnoženiu lykožrúta po rozsiahlych vetrových narušeniach lesa, je v súčasných klimatických podmienkach, v priestore lesov s výrazne zníženou ekologickou stabilitou, skôr zbožným prianím a falošným argumentom, ako overenou realitou.
Druhým úskalím aktívneho manažmentu je jeho vplyv na lesné spoločenstvá v mieste aplikácie. Keď zvážime všetky dopady spracovania kalamitného dreva na jednotlivé zložky lesného prostredia, nemôže nás prekvapiť odpor ochrany prírody, ktorá je apriori zameraná na zachovanie biodiverzity. Neobstojí ani ospravedlenenie spracovania kalamity v mene záchrany "zelených" lesov.
Ak porovnáme priemerný smrekový les (priemer zo skupiny lesov na jednej strane tvorenej prirodzenými pralesmi na strane druhej smrekovými monokultúrami) s priemerným rozsiahlym vetrovým polomom alebo lykožrútovou kalamitou, tak vo vzťahu k biodiverzite dospejeme k zdanlivo prekvapivému výsledku. A tým je to, že kalamitné územie je ďaleko hodnotnejšie ako nenarušený les. Diverzita polomov je v porovnaní so "zeleným" nenarušeným lesom v mnohých prípadoch vyššia o 35-69%.
Podobne ako lykožrút využíva veterné polomy na posilenenie populácie a osídľovanie nových území, aj väčšina saproxylických druhov "čaká" v prítmí zeleného lesa na jeho rozpad. Vznik rozsiahlych lesných polomov je kľúčovým mechanizmom na zachránenie druhov, ktoré sú v hospodárskych lesoch, či lesoch pomerne nedávno hospodársky využívaných, na pokraji vyhynutia. Argument o nízkej hodnote umelo vysadených smrečín v Tichej doline je opodstatnený. Neplatí však vo vzťahu k polomu, ktorý z týchto smrečín vznikol. Nebojím sa tvrdiť, že v súvisloti so saproxylickými spoločenstvami pôjde o najhodnotnejší chránený ekosystém v celých Tatrách. Jeho význam bude o to podstatnejší, že vzhľadom na vývoj spracovania kalamít na Slovensku pôjde (žiaľ) o jediný takto rozsiahly polom, ktorý (dúfajme) unikne spracovaniu.
Spracovanie takýchto polomov predstavuje pre lesné spoločenstvá katastrofu, spojenú so všetkými sprievodnými javmi, vrátane miznutia druhov a narušenia kontinuity lesného prostredia. Uvedomme si, že v TANAPe, ktorý je zatiaľ medzinárodne uznávaným chráneným územím, sa väčšina kalamity spracovala spôsobom neodlíšiteľným od spôsobu uplatňovanom v hospodárskych lesoch. Pri tomto spracovaní nebol absolútne kladený dôraz na dopad na biotu, hlavnou prioritou bolo rýchle spracovanie - cez mŕtvoly. Nech už je TANAP akokoľvek kultúrne podmienený a zmenený, považujem ho za hodný diferencovaného manažmentu. Práve územie s tretím stupňom ochrany malo byť miestom aktívneho spracovania kalamity, ktorá by spočívala v odkôrnení a ponechaní kalamitného dreva na mieste. Následne rezervácie, by boli (a z časti sú) bezzásahové. Takto si predstavujem manažment, ktorý by bol vizitkou niekoho, kto to s národným parkom myslí vážne. Namiesto toho, sme do TANAPu povolali azda všetky drevospracujúce subjekty višegrádskej štvorky a spracovali územie tak, ako by nejaký národný park ani nejestvoval.
V tomto kontexte už len stačí neustále pútať pozornosť na rezervácie, v ktorých sa (nijak prekvapivo) šíri lykožrút a s martýrskym výrazom sa pasovať do polohy rezignovaného štatistu. Takýmto upozorňovaním na problém, ktorý v skutočnosti problémom nie je, sa nakoniec podarí odpútať pozornosť od skutočných katastrof odohrávajúcich sa na území národných parkov a CHKO (TANAP dopadol ešte dobre) a samozrejme v rámci vykonštruovaného boja sa bude dať stopiť pár miliónov eur na ešte väčšiu fragmentáciu a likvidovanie lesných komplexov v mene záchrany smrečín. Tieto zásahy však podľa slov profesora Novotného nemôžu poškodzovať lesné biotopy, nakoľko budú povolené orgánmi ochrany prírody! Hm.
Vráťme sa ale späť k otázke, ktorú imaginárny zástanca aktívneho manažmentu kladie imaginárnemu ochrancovi. Chrániť lykožrúta? Odpoveď znie jednoznačne nie! Lykožrúta skutočne chrániť netreba. Je to druh, ktorý profituje z ľudskej činnosti, rozmnožuje sa v umelo zakladaných smrečinách, prosperuje z ťažby dreva. Ochrana tohto druhu (či druhov) je zbytočná a je viac než isté, že ani v budúcnosti nebude žiadne územie vyhlásené kvôli jeho ochrane. To čo treba chrániť, sú všetky tie stovky druhov, ktoré podobne ako lykožrút využívajú príležitostné disturbancie v lese na posilnenie svojich ťažko skúšaných populácií. Lykožrút spúšťa v lesoch obnovu a sprístupňuje hlavnú zásobareň živín (drevo stromov) pre stovky potenciálnych konzumentov. Jeho vymiznutie by predstavovalo pre lesné ekosytémy katastrofu, zatiaľ ale nič také nehrozí.
Pre ľudí, ktorí kladú otázky tohto charakteru, by som mal jednu radu. Pred tým ako sa na čosi podobné spýtate, skúste sa zamyslieť nad jednou vecou. Kto podľa vás robí viac pre ochranu lykožrúta? Možno prídete na to, že sú to často práve tí, ktorí pri najlepšej vôli desaťročia zalesňujú holiny a lúky sadeničkami smreka.
