Celý les sa ponoril do zvláštneho sivého ticha. Pestrosť korún sa zrazu ukryla niekde na pomedzí farebnosti a šeda. Zelenú lístia som skôr tušil ako videl, farby osiveli, tvary a kontúry sa rozostrili, no jasnejšie ako kedykoľvek predtým som si uvedomoval priestor.
Bola to čarovná chvíľa, jednoduchá, akoby niekde na prvopočiatku. Stačilo len na chvíľu rozostriť myšlienky a nepútať zmysly hľadajúce známe miesta a už som sa strácal v miriádach galaxií, žiariacich na brehoch temných nebeských veľtokov.
Ten pocit bol všade navôkol. Akoby som bol na chvíľu hosťom v svätoháji. Zakázanom lese, plnom provopočiatočnej moci. Možno z hmly zaznel smiech, možno to len v korunách zašumel dážď...
Hmla, dovoľujúca vidieť len na pár krokov, mi potichu pripomenula, že z tisícov podôb lesa vidím len kúsok. Že väčšina zostáva ukrytá v tieni lesných zákutí.
Les sa dotýkal oblakov, a oblaky sa zamotali v korunách. Uprostred tohto spojenia som stál ja, a hľadel som na stromy.
Nevychádzal som z úžasu nad krásou toho čo som videl, počul a cítil.
Les navôkol bol neuveriteľne premenlivý. Raz zelený...
... o kúsok ďalej plný iných farieb,
... živé s mŕtvym, rozklad s rastom...
...a pohyb so strnulosťou, všetko vzájomne prepojené, prelínajuce sa, jedno vyplývajúce z druhého, jedno vznikajúce z druhého, všetko vzájomne neoddeliteľné. Takmer neznesiteľná harmónia.
Odišiel som z lesa skôr ako ho opustila hmla. Vracal som sa späť do svojho sveta. Vedel som, rovnako ako vždy predtým, že keď sa obloha zachytí o vrcholce jedlí, a z vlhkého šera bude počuť smiech lístia, znovu sa vrátim.
