Prales je jednoducho povedané vrcholné lesné spoločenstvo, ktoré dlhodobo nenesie stopy ľudskej činnosti. V princípe by ľudská činnosť v pralese nemala mať žiadny dopad, to je však v kultúrnom prostredí strednej Európy viac-menej vylúčené. Uvádza sa, že posledné súvislé oblasti primárnych pralesov na Slovensku zanikli už v 16. storočí.
Aj napriek tomu sa do súčasnej doby zachovali miesta, kde lesné spoločenstvá majú pralesnú štruktúru, aj keď ich nenarušená kontinuita pravdepodobne nepresahuje jednu dve generácie stromov, alebo sú zachované len ako plošne obmedzené fragmenty. Koncom 20. storočia ich na Slovensku bolo identifikovaných 74. Väčšina z nich bola súčasťou chránených rezervácií.
V súčasnosti prebieha projekt FSC Slovensko zameraný na zmapovanie výskytu pralesných formácií na Slovensku. Nejde len o známe pralesy, ale aj o ich menej známe analógie zachované mimo chránených území väčšinou vo forme ochranných lesov v neprístupných polohách. Vytypovaných bolo viac ako 300 lokalít, a následne bol hodnotený ich súčasný stav, pričom do zreteľa boli brané okrem zachovalých pralesov aj ich degradované analógie.
Som jedným z mapovateľov a mal som to šťastie osobne navštíviť deväť lokalít, z ktorých viaceré som identifikoval ako prales viac či menej poznačený ľudskou činnosťou, každopádne so zachovalou prirodzenou drevinovou skladbou, starými stromami a mŕtvym drevom.
Ukážka z vnútra pralesa zachovaného v rámci ochranného lesa v Lučanskej Malej Fatre. Jedľa na obrázku rastie v strmom skalnom zraze, jej priemer kmeňa v prsnej výške (1,3 m nad zemou) presahuje 1 m. Takýchto jedlí je v tomto pralese niekoľko desiatok. Svedčia o kontinuite pralesných podmienok.
Čo ma však nepríjemne prekvapilo bol stav lesov v okolí pralesov. Bolo evidentné, že pralesy zachované ako ochranné lesy s obmedzeným využivánim pomerne nedávno pokrývali omnoho väčšiu plochu. Čo ich zlikvidovalo bola žiaľ lesnícka obnova.
Výraz obnova použitý v spojitosti s lesohospodárskou činnosťou a pralesmi je na prvý pohľad dosť kontroverzný a človeku neznalému problematiky len ťažko môže asociovať niečo pozitívne. Na prvý pohľad totiž obnova vypadá ako ťažba dreva. V skutočnosti však naozaj ide o obnovu, kedy zásahmi do materského porastu meníme ekologické podmienky v poraste (najmä mikroklímu) a umožňujeme tak nástup novej generácie stromov (inak blokovaný dospelými jedincami stromov) a teda obnovu porastu (výmenu jednej generácie za druhú). Táto by samozrejme nastala aj prirodzene, každopádne umelými zásahmi dokážeme tento proces urýchliť v záujme rýchlej, hospodárnej a kontinuálnej produkcie drevnej hmoty.
Obnova sa štandardne iniciuje rubmi, pričom sa rozlišujú tri základné typy obnovy. Ich detaily sú momentálne nepodstatné, treba si pamätať, že pre obnovu v rámci rubu je dôležitý vplyv okolitých stojacich porastov, ktoré zmierňujú mikroklímu otvorenej plochy a vytvárajú tak vhodné podmienky pre rast novej generácie stromov. Tento priaznivý vplyv okolitého lesa je obmedzený (zo vzdialenosťou sa zmenšuje), aj preto je šírka takýchto obnovných prvkov obmedzená na nanajvýš tri výšky porastu.
Problémov obnovy z ekologického hľadiska (tých problémov je neúrekom, toto je len jeden z nich) je to, že principiálne by mala byť obnova zabezpečená prirodzene, to znamená zo semien drevín, ktoré sa pôvodne vyskytovali na lokalite pred vyrúbaním. Bola by tak zabezpečaná kontinuita prirodzených lesných drevín, inými slovami, ak tu pred rúbaním rástli bučiny s jedľou, tie by mali tvoriť aj následný porast v nezmenenom pomere.
To však naráža na rozdielnu vhodnosť obnovných postupov pre obnovu jednotlivých drevín, rovnako aj na ochotu pestovať tú ktorú drevinu. Je totiž rozdiel, či obnovujem lesný porast maloplošne alebo veľkoplošne, okrajovým alebo clonným rubom, alebo výberkovo. Pri aplikácii menej vhodného obnovného postupu vytvárame podmienky, ktoré neumožnia prirodzenú obnovu. Vtedy je potrebné zabezpečiť obnovu umelo, výsadbou sadeníc. A tu sa (až donedávna) fantázii a iniciatíve medze kládli len veľmi voľne. Práve tu sa dial (a deje) pestovateľský "zázrak", kedy sa prostredníctvom obnovy stávajú z prirodzených lesov umelé monokultúry.
Okrajový obnovný rub v susedstve zvyškov prirodzených lesov 6. vegetačného stupňa, prirodzene tvorených najmä bukom, jedľou v menšej miere smrekom. Obnova, ktorá prebehla na rube je takmer výlučne umelá, sadenice v pravidelnom spone sú výhradne smrekové. Do obnovy sa tak dostala len jedna drevina z približne 6 pôvodných (okrem spomenutých drevín tu v prímesi rastie aj javor horský, brest horský a jaseň), došlo tak k degradácii prírodného prostredia a založeniu nestabilnej kultúry neschopnej samostatného fungovania. Aj keď viaceré dreviny sa môžu zmladiť neskôr, v budúcom poraste bude neprirodzene dominovať smrek.
Po zabezpečení kultúry na okrajovom rube, pravdepodobne v horizonte desiatich rokov, bude aj zvyšná prirodzená bučina s jedľou obnovená a nahradená degradovaným spoločenstvom. K degradácii (i keď menšej) dôjde aj v prípade, že lesnícka obnova bude zabezpečená prirodzene. Pre návrat potenciálneho pralesa bude po takejto obnove potrebných niekoľko storočí nerušeného vývoja.
Okrajová obnova realizovaná kontinuálne nakoniec zanechá celé dolinové komplexy v neprirodzenom stave zjednodušených lesných spoločenstiev. Reálny les sa tak stále viac podobá na porastovú mapu, tvorenú dielcami s homogénnou vekovou a priestorovou štruktúrou porastov. Všetky snímky boli nafotené v doline v rámci ktorej sa zachovalo 40 ha pralesa na hornom obrázku.
Ako dokumetujú tieto obrázky, obnova lesných porastov vo vzťahu ku kontinuite prirodzených lesných spoločenstiev je dosť výrazný problém. Samozrejme, ide o hospodárske lesy, primárne určené na produkciu drevnej hmoty. Avšak to, že ich skutočná hodnota (obsiahnutá najmä v mimoprodukčných ale aj prírodoochranných funkciách lesa) astronomicky presahuje trhovú cenu tých niekoľko stoviek kubíkov dreva vyťažených z jedného hektára, dokazuje aj existencia horského pralesa v ich tesnej blízkosti. Som presvedčený, že kategorizácia lesa a produkčný prim nemôžu slúžiť na ospravedlnenie degradácie prírodného prostredia.
O to viac, že tieto konkrétne lesy sú bez výnimky štátne. Už sme si akosi zvykli, tolerovať necitlivé praktiky v súkromných lesoch. Koniec koncov malo by byť v záujme vlastníka lesa mať fungujúce a trvalo udržateľné lesné hospodárenie, z ktorého kontinuity by profitovali aj jeho potomkovia. Keď je jeho cieľom jednogeneračná exploatácia, ťažko mu do toho zasahovať. V konečnom dôsledku sám škodí svojím dedičom. V tomto prípade však hospodári štát. A musíme konštatovať, že s veľmi biednym hospodárskym výsledkom. Na úkor forsírovania stratovej hospodárskej činnosti sú v štátnej réžii plne legitímne degradované rozsiahle lesné oblasti.
Letecká snímka dotknutej lokality v Malej Fatre. V pravo hore je možné vidieť cca 40 hektárový lichobežník zachovaného pralesa obklopeného smrekovými mladinami a okrajovými rubmi na mieste lesov, ktoré mali len pred niekoľkými desaťročiami do veľkej miery rovnaký pralesný charakter. Všimnite si les v susedstve naľavo od pralesa rozpracovaný okrajovými rubmi. Tu je evidentná nadväznost obnovovaných pôvodných spoločenstiev na prales. Svetlo hnedý okrajový rub naľavo od stredu snímky je vyobrazený na 2 a 3 fotografii.
Na mňa táto skutočnosť pôsobí veľmi skľučujúco, pretože sa s ňou stretávam odkedy som si začal lesy všímať. Som presvedčený, že z mojej strany, ako občana tohto štátu, je záujem o šetrnejšie hospodárenie v štátnych lesoch (aj tých hospodárskych) úplne legitímny. Rovnako si myslím, že na takto realizovaný manažment lesov je zbytočné študovať vysokú školu, za koncepčné a dôsledné riešenie hodné lesného inžiniera to môžem považovať len veľmi ťažko. Konečne by som rád videl efekt prepracovanej lesníckej teórie v lesníckej praxi a nie len honbu za kubíkmi a nižšími nákladmi. Postupmi, ktoré su v súčasnosti masovo realizované priamo bránime zachovaniu nielen pralesov, ale prirodzených lesov vo voľnej krajine Slovenska.
Osobne zastávam názor, a aj táto skúsenosť ma v tom utvrdzuje, že priroritou štátnych lesov by malo byť v maximálnej možnej miere kontinuálne zabezpečenie mimoprodukčných funkcií lesa. Hospodárska činnosť by tak bola len akýmsi nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa. Mať toto zabezpečené, s úsmevom by som platil dane na stratový podnik, ktorý mne a ďalším piatim miliónom poskytuje nenahraditeľné pozitívne externality. Podobu starostlivosti o štátne lesy, ktorej som bol svedkom v Malej Fatre, ja odmietam!
