Celý príbeh začína v jedno horúce a teplé leto, kedy suchom, teplom, hubami, alebo v dôsledu iného, pre nás nepoznaného dôvodu, začala 300 ročná jedľa, obyvateľka jedľového pralesa, umierať. Vôňa, ktorú pri tomto tajomnom procese uvoľňovala, pôsobila neodolateľne na samčekov lykožrúta jedľového, ktoré v prítmí pralesa hľadali oslabené staré jedle, v lyku ktorých by mohli vyvŕtať svadobné komôrky. Samičky neskôr v týchto komôrkach nakládli vajíčka. Na svojom tele priniesli výtrusy ambróziových húb, ktoré infikovali lyko starej jedle. Mycéliá týchto húb spolu s lykom budú výdatnou potravou pre larvy. Oslabená jedľa nedokáže odolávať náporu tisícov lariev a hubovej infekcii. Ešte koncom leta umiera v stoji.
Pitiokteines curvidens - lykožrút žijúci na jedli. Napáda lyko v dolnej časti kmeňa starších jedlí. Tie v prípade silnejšieho napadnutia môžu odumrieť.
Dva roky po tejto udalosti prerastá mycélium húb celým lykom odumretej jedle. Kôra tak už nie je všade tesne prisadnutá k drevu, vytvára sa nový životný priestor - úzka štrbina pod ešte kompaktnou kôrou. Drobné narušenia kôry vzniknuté pri rojení lykožrútov, či vytvorené ďatlami a brhlíkmi sú vstupnými bránami pre nových obyvateľov tohto špecifického sveta. Pre prvotné lykožrúty už telo jedle nie je zaujímavé, vôňa ambróziových mycélií však láka celú škálu nových druhov. Prichádzajú podkôrne druhy, medzi nimi aj jeden s našich najvzácnejších chrobákov Boros schneideri.
Boros schneideri - kriticky ohrozený, európsky významný druh.
Tento tajomný pralesný druh dodnes na Slovensku prežíva v najzachovalejších pralesných jedlinách. Je viazaný na staré odumreté stojace jedle. Pod kôrou týchto stromov sa larva boroša živí mycéliami. Vhodný stav odumretého stromu trvá len niekoľko rokov, po preschnutí dreva, odlúpení kôry, či vyčerpaní substrátu a odumretí mycélia musia dospelé boroše nájsť ďalší vhodný strom. Naša jedľa teraz najbližších päť rokov bude podporovať desiatky lariev a dospelcov tohto vyhynutím ohrozeného pralesného reliktu.
S postupujúcim časom, 5 až 10 rokov po odumretí jedle, napreduje aj rozklad kmeňa. Kôra je čoraz viac uvoľnená, miestami odpadáva. Na kmeni sa objavujú plodnice húb, tie lákajú ďalšie a ďalšie druhy chrobákov a iného hmyzu. Pod uvoľnenou kôrou sa vytvára pestré podkôrne spoločenstvo, nachádzame tu špecialistov na huby, saprofágy, či predátory. Stále viac druhov preniká hlbšie do dreva, chodbičkami ktoré takto vznikajú sa ďalej šíri hubami sprostredkovaná hniloba. Väčšina druhov chrobákov viazaná na toto štádium rozkladu je prispôsobená životu v úzkych štrbinových priestoroch plochým tvarom tela. Prichádza plocháč červený, Ipidia, či Peltis.
Ipidia binottata, podkôrny druh, typický obyvateľ prirodzených zmiešaných lesov s jedľou.
Peltis grossa, druh zaradený do červeného zoznamu Slovenska v rámci nižšej kategórie ohrozenia, v rámci Európy patrí medzi vzácne pralesné relikty. Žije pod kôrou jedlí a smrekov v zachovalých lesoch s dostatkom mŕtvych stromov.
20 rokov po odumretí jedle je veľká časť kôry odpadnutá, na kmeni sa vytvárajú stále väčšie zrkadlá. Takéto podmienky sú pre predchádzajúce druhy nevyhovujúce, striedajú ich ďalšie tentoraz viazané na rozložené drevo. Kmeň jedľe je v tomto čase už pomerne narušený, ponúka pestrú mozaiku dutín, suchších aj vlhších miest. Jemné konáre, ako aj horné časti kmeňa zväčša odpadli a rozkladajú sa na zemi.
Práve na oslnené miesta kmeňa s obnaženým drevom je viazaný impozantný horský krasec Eurythyrea austriaca. Jeho kovovolesklé telo s dúhovým nádychom zaskočí každého šťastlivca, ktorý sa s touto pralesnou iskričkou stretne. Samička vyhľadáva zrkadlá so suchším drevom, do ktorých kladie vajíčka. Vývoj larvy v takomto dreve prebieha niekoľko rokov, nakoniec uprostred leta sa rojí ďalšia generácia týchto skvostných chrobákov. Nakoľko stojace mŕtve drevo jedle sa rozkladá pomalšie ako padnutý kmeň, naša jedľa môže hostiť generácie tohto krasca aj niekoľko desaťročí.
Eurythyrea austriaca - zraniteľný druh s výrazne klesajúcou tendenciou, typicky viazaný na jedľu.
Hniloba preniká stále hlbšie do dreva. Aj keď na povrchu môže kmeň pôsobiť pomerne stabilne, vo vnútri dreva vo vlhkých a tmavých podmiekach dochádza k rozkladu. Prejavuje sa červeným zafarbením, ktoré je spojené s rozpadom celulózy a iných polysacharidov, vzniká veľmi špecifický substrát - červená hniloba. Na ňu je viazaný ďalší vzácny druh - Lacon lepidopterus.
Lacon lepidopterus, zraniteľný druh, prirodzených horských lesov s jedľou.
Dlhé červovité larvy tohto kováčika požierajú zhnité drevo obohatené mikrobiálnou a hubovou hmotou. V posledných štádiách larválneho vývoja prechádza na dravý spôsob života, stáva sa z neho predátor, príležitostne aj kanibal. Prísun živočíšnych bielkovín je nevyhnutný pre úspešný proces zakuklenia. Vhodnú hnilobu pre svoj vývin nachádzajú vo vnútri kmeňa dlhé roky, v podstate až do doby, kedy sa oslabený kmeň pod ťarchou vlastnej váhy, či počas víchrice, alebo kvôli padajúcemu stromu nezrúti k zemi.
Tým, že kmeň padol na zem sa výrazne zmenili aj podmienky, ktoré poskytuje. 30 - 40 rokov po odumretí jedle nahnitý kmeň leží na povrchu pôdy, stúpa jeho vlhkosť a zrýchľujú sa v ňom rozkladné procesy. Pri páde sa mechanicky narušila jeho kompaktnosť, tým vznikli veľké praskliny, časti kmeňa sa roztrieštili. Bol tak umožnený prienik nových druhov viazaných na mŕtve drevo.
V tomto štádiu rozkladu obsadzujú kmeň nové druhy kováčikov, vyžadujúce vlhkejšie podmienky. Medzi ne partrí aj krásne sfarbený Ampedus elegantulus. Na rozdiel od väčšiny zástupcov svojho rodu s červenými krovkami, je tento charakteristický žiarivo žltou farbou. V hmote kmeňa sa vyvíja larva spôsobom podobným predchádzajúcemu druhu, po zhruba dvojročnom vývine sa koncom leta kuklí v komôrke vytvorenej v trúchne zhnitého dreva. Na jeseň, či skoro na jar, možno nájsť dospelé jedince.
Ampedus elegantulus, nápadný druh viazaný na červenú hnilobu padnutých kmeňov viacerých drevín.
Keďže kmeň leží na zemi, obsadzujú ho druhy, s ktorými sme sa doteraz nestretli. Najčastejšie sú to rôzne drobčíky s dravým spôsobom života, alebo väzbou na huby. Ich predĺžené bruško a skrátené krovky im umožňujú pohyb v úzkych priestoroch v zhnitom dreve, kde lovia drobné bezstavovce. Medzi najvzácnejšie druhy vyskytujúce sa už len v posledných zvyškoch slovenských pralesov, patrí Olisthaerus substriatus. Jeho dospelce sa zdržujú pod zvyškami kôry obrastenými machom na padnutých kmeňoch jedlí, v ktorých žije aj jeho larva.
Olisthaerus substriatus, pralesný raritný drobčík, viazaný na padnuté drevo ihličnatých drevín.
V padnutých kmeňoch väčších jedlí sa vyvíja aj náš pralesný roháč Ceruchus chrysomelinus.
Vlhké prostredie padnutého dreva vyhovuje mnohým druhom húb. 50 rokov po odumretí jedle tak z kmeňa vyrastajú impozantné plodnice koralovcov, trúdnikov, kučierok, kožnačiek či húževnatcov. Tieto huby nielenže ďalej rozkladajú hmotu dreva a uvoľňujú tak živiny do lesnej pôdy, ich plodnice a hýfy poskytujú potravu a úkryt širokej škále živočíšnych druhov. Na drevokazné huby viazané v tomto období na našu jedľu prilieta ďalší pralesný relikt Melandrya barbata. Jej larvy vŕtvajú chodbičky v blízkosti plodníc húb v mäkkom a vlhkom, bielou hnilobou napadnutom dreve. Začiatkom leta za súmraku a počas sparných nocí dospelé melandrye pobehujú po padnutom kmeni a pária sa. Cez deň sú zas skryté v štrbinách či machu. Toto štádium rozpadu kmeňa môže trvať aj niekoľko desaťročí. Počas celého tohto obdobia predstavuje kmeň samostatný mikrosvet, v ktorom prežívajú celé generácie melandryí a stoviek ďalších druhov.
Melandrya barbata, pralesný druh ohrozený vyhynutím, zástupca širokej skupiny druhov viazaných na mŕtve drevo a saproxylické huby.
Liodopria serricornis, zraniteľný druh so skrytým spôsobom života, viazaný na posledné štádia rozkladu dreva a asociované huby. Možno ho nájsť spolu s predchádzajúcim druhom v najzachovalejších lesoch v blízkosti padnutých kmeňov stromov.
Posledné štádium rozkladu kmeňa našej jedle nastáva v závislosti od podmienok približne 80 rokov po jej odumretí. Za ten čas hostil tento mikrosvet doslova tisícky rôznych druhov organizmov, vrátane desiatok druhov húb a stoviek druhov roztočov, chvostoskokov, blanokrídlovcov, či chrobákov. Drevo tohto štádia je natoľko rozložené, že kmeň stráca svoj predchádzajúci tvar, rozpadá sa na amorfnú masu a postupne sa stáva súčasťou pôdneho prostredia.
Aj toto štádium hostí celú škálu špecializovaných druhov. Tie využívajú najmä mäkkú konzistenciu dreva, ktoré je stále vhodnou potravou, ale tiež úkrytom. Takéto drevo je aj v suchších častiach roka schopné vo zvýšenej miere zadržiavať vlahu, viaže tým na seba vlhkomilné druhy. Medzi archaické pralesné druhy chrobákov, viazané na takéto drevo, patrí Rhysodes sulcatus. Tento fascinujúci chrobák býva radený do čeľade bystruškovitých, aj keď tie pripomína len veľmi vzdialene. Vo vlhkom a mäkkom dreve rozloženého kmeňa jedle trávi celý rok, živí sa slizovkami, hubám podobnými organizmami, ktoré sa spolupodieľajú na finálnom rozklade.
Rhysodes sulcatus, zraniteľný európsky významný druh viazaný na mäkkú hmotu posledných štádií rozpadu drevín.
Na jeseň, 100 rokov po tom, ako naša jedľa odumrela, si vytvára v rozloženom dreve zimovaciu komôrku bystruška zlatolesklá. Aj napriek pokročilému rozkladu mŕtve drevo jedle veľmi dobre izoluje a bystrušku chráni pred mrazom a predátormi. Na jar, po roztopení snehu, svoj úkryt opúšťa a vydáva sa na púť po lesnej opadanke v honbe za korisťou.
Carabus auronitens, veľmi charakteristický druh chránenej bystrušky s väzbou na mŕtve drevo.
Trvalo 120 rokov, kým sa hmota našej jedle úplne rozpadla. Prostredníctvom myriád organizmov sa rozptýlila do pralesa, stala sa súčasťou pôdy, húb, stromov, chrobákov. Na mieste, kde sa nakoniec zvyšky kmeňa premenili na humus, ešte dlho prosperoval lesný podrast z nahromadeného množstva živín. Jednej jari vyrašil na tomto mieste zo semienka drobný korienok jedle, neskôr sa objavilo prasleno tmavozelených ihličiek. 120 rokov po odumretí 300 ročnej jedle, obyvateľke pralesa, sa tak naplnil predpoklad pokračovania tohto príbehu.
Všetci hrdinovia v tomto článku sú dnes viac či menej ohrození, viacerým hrozí vyhynutie. Je to kvôli tomu, že na proces, ktorý je súčasťou ich evolúcie, im dnes nedávame ani čas ani priestor. Spomeňme si, že na začiatku tohto príbehu bol lykožrút. Stačilo vyťažiť napadnutú jedľu, odviesť ju z pralesa v rámci "konzervovania" stavu a celý príbeh by sa nestal. Inak ako nezasahovaním do procesu, ktorého súčasťou sú všetky spomenuté druhy, ich chrániť nedokážeme.
Navštívte: www.wiezik.sk
